História hradu Hričov

Hričov patrí rozlohou k najmenším slovenským hradom. Postavili ho krátko po tatárskom vpáde ako drevené hradisko vo vlastníctve nitrianskeho biskupa. Na začiatku 2. polovice 13. storočia ho prestavali, lebo v roku 1256 sa v darovacej listine kráľa Bela IV. spomína ako kamenný hrad. Vchádzalo sa do neho bránou vysekanou do skaly, pri ktorej vytesali aj lavice pre stráže. Veľmi členitý terén prinútil vystavať budovy podľa tvaru skál. Vznikol tak objekt bez vnútorného dvora tvoriaci jednoliaty celok.

Podpora poľského vpádu

Koncom 13. storočia kúpil Hričov za sto mariek striebra komitátny hodnostár Bitter, jeden z predkov Balašovcov. Avšak jeho dediči po roku 1297 neubránili hrad pred Matúšom Čákom Trenčianskym a na vrátenie svojho majetku museli počkať do Matúšovej smrti v roku 1321. Ale už v polovici 14. storočia bol Hričov v kráľovských rukách. Na hrade sa vystriedalo niekoľko správcov a záložných pánov, väčšinou poľských šľachticov, ktorí prišli do Uhorska s vojvodom Stiborom. Jeden z nich, Donin zo Skrzyna, v roku 1439 podporil vpád poľských vojsk do krajiny, za čo mu kráľ Albrecht Hričov odňal a daroval Ladislavovi z Necpal. Avšak Donin odmietol hrad vydať. Situácia sa zmenila až za čias Mateja Huňadyho, známeho ako Matej Korvín, keď pravdepodobne v roku 1460 dobyl hrad Blažej Maďar, veliteľ Čierneho pluku. O osem rokov neskôr (1468) za prechod do Matejovho tábora získal hrad Blažej Podmanický.

Súdny spor

V roku 1500 kráľ Vladislav II. Jagelonský daroval Hričov Michalovi Imrefimu. Avšak po bitke pri Moháči (1526) zasadli na uhorskí trón dvaja králi. Vlastníctvo hradu často záležalo od sily a nie od vlastníckych práv. V roku 1527 obsadil Hričov generál Ján Katzianer, prívrženec kráľa Ferdinanda I. Habsburského. Ale už v roku 1536 vyhnali z hradu jeho vojakov bratia Ján a Rafael Podmanickovci, za čo im Ferdinandov protivník, Ján Zápoľský, Hričov daroval. Proti tomu však protestovali Imrefiovci. Začali sa dlhotrvajúce ťahanice o hričovské panstvo, ktoré skončili v roku 1556 dohodou. Rafael Podmanický na radu advokáta stanovil, že v prípade jeho smrti bez potomkov, majetky Hričov, LednicaPovažský hrad pripadnú korune. Kráľ tým stratil záujem podporovať Imrefiovcov, ktorí za náhradu 45 000 zlatých prepustili hričovské panstvo Podmanickovcom a stiahli všetky žaloby. O rok na to (1558) Rafael Podmanický ako bezdetný zomrel a Hričov sa opäť stáva kráľovským majetkom.

Správou Hričova poverila kráľovská komora grófku Annu Likarku. V tomto období pôsobil na hrade ako správca panstva Ján Kilian, taliansky staviteľ. Za jeho pobytu boli vykonané stavebné úpravy, no odchodom Likarky začal hrad upadať. Predseda kráľovskej komory, František Thurzo, ho odkúpil za 17 000 zlatých s úmyslom ho zveľadiť. Avšak prestavba Lietavského hraduBytčianskeho zámku ho príliš finančne vyčerpala a na Hričov nezostali prostriedky. Centrum hričovského panstva presunul do Bytče. Ťažko prístupná a málo pohodlná pevnosť už nevyhovovala nároku na bývanie ani moderným požiadavkám a tak začala v priebehu 17. storočia pustnúť. Počas prestavby Lietavského hradu František Thurzo zomrel. Jeho vdova Katarína Zrínska sa aj s rodinou presťahovala do novej, práve dokončenej rezidencie v Bytči. Správu majetkov prevzal v roku 1586 syn Juraj. Hričov nebolo možné ani prispôsobiť pokroku vojenskej techniky. Už počas prvého stavovského povstania nedostatočne strážený Hričov v roku 1605 spustošili Bočkajovi hajdúsi. Po vymretí oravsko-bytčianskej vetvy Thurzovcov v roku 1621 začal Hričov pustnúť.

Literatúra:
Miroslav Slámka, Kamenní strážcovia, Slovenský skauting, Bratislava, 2004
Jaroslav Nešpor, Za tajomstvami zrúcanín, Zrúcaniny stredného Slovenska, Gu100, Bratislava, 2006
Ľudovít Janota, Slovenské hrady, Tatran, Bratislava, 1975