Za odvahu hladomorňa
Kežmarský zámok
Tatry učarovali pani Laskej od prvého dňa, čo nasledovala svojho manžela a vstúpila do Kežmarku. Obyvatelia mesta sa ani veľmi nepozastavili nad tým, že si ich hradný pán Albert doviedol manželku o 20 rokov staršiu. V tých časoch sa ľudia nebrali z lásky, ale pre majetok. A mladý pán tak veľmi potreboval peniaze! Chcel cestovať, hostiť, poľovať a anglickí alchymisti, ktorí mu sľubovali vyrobiť zlato a kameň múdrosti, ušli aj s tým zvyškom peňazí, ktoré im mladý pán zveril.
Albert sa pri svojich cestách dopočul o bohatej poľskej vdove Beate, z lôžka poľského kráľa Žigmunda a jeho najmilšej dámy, vychovanej na kráľovskom dvore. Porozmýšľal, šiel za ňou, zložil jej poklonu. Beata mohla mať síce vo svojom veku rozum, ale pravdepodobne sa do šarmantného ani nie 30 ročného mladíka (už predtým vraj dvakrát ženatého) – zaľúbila. Ba čo viac – vydala sa za neho.
Raz sa Beata vybrala v spoločnosti mešťanov, kežmarského richtára, rektora a hradného kapitána, do Tatier, do Snežných hôr, alebo Kežmarského pohoria, ako ich vtedy nazývali, ktoré tak veľmi obdivovala už pri prvom pohľade na ne, keď prichádzala do Kežmarku. Výlet smeroval k Zelenému plesu, ktoré patrilo do kežmarského chotára. Kde bol v tom čase jej manžel? Vedel o pripravovanom výlete? Asi nie. Mladý pán bol totiž v poslednom čase dosť mrzutý. Mal síce peniaze, ale aj staršiu ženu. Čo z nej... Stačilo by mu iba to prvé. A zase mať voľnosť...
Výlet manželky mu vlastne prišiel vhod. Keď sa hradná pani po troch dňoch vrátila, nahnevaný muž ju čakal pri vstupnej hradnej bráne. A spolu s ním jeho vojaci. Schytili prekvapenú Beatu a vliekli ju do hladomorne. Keďže šla na výlet bez svojho zákonitého manžela, previnila sa proti prísnym zásadám vtedajšej mravnosti a tak musela doživotne pykať... Pán Lasky bol napriek krutosti predsa len trochu milosrdný. Malá miestnosť, do ktorej dal ženu zamurovať, mala okná. Jedným oknom dávali panej stravu, ďalším mohla pozerať na príčinu svojho nešťastia – na Snežné hory.
Ale Albertovi ani peniaze úbohej ženy nepomohli. Rozmrhal aj tie, prišiel o kežmarský hrad a musel odísť do svojho rodného Poľska, odkiaľ sa už nikdy nevrátil.
Beata Laska žila vo svojom väzení viac ako šesť rokov. Beatu vyslobodil z väzenia nový majiteľ hradu. Bola už šialená. História na Beatu Lasku však spomína s obdivom. Jej odvážny výlet bol prvým známym výletom v histórii Tatier. A dodnes stojí aj hladomorňa, najpevnejšia veža kežmarského hradu s oknami, namierenými na Snežné hory - Vysoké Tatry.
Nora Baráthová, Tri povesti o kežmarskom hrade