Bolo to dávno keď pánovi Beckovského hradu patrili okolité jazerá, rieka Váh, polia, lúky, ba i ľudia. Jeho najväčšou záľubou boli poľovačky.
Raz na poľovačke naháňali starého prievozníka. Chcel sa dozvedieť, či vyhrá človek, alebo psy. Svorka už starca dohonila a začala trhať biedny odev.
Odrazu sa nad krovinami zjavila žiara a pán zočil krásnu dievčinu, starcovu dcéru Katarínu. Prikázal jej aby na druhý deň na hrad prišla. No dievčina sa už sľúbila inému, ktorý bol ďaleko vo vojne. Zbalila svoj uzlíček a vybrala sa do močarísk, kde sa ukrývala, živila korienkami, lesnými plodmi a rybami.
Pán Beckovského hradu vyslal špehov, pátral po krásnej Kataríne, no márne. Až raz zablúdil k močariskám, kde zbadal žiaru v mieste kde Katarína vychádzala z kúpeľa. Rozbehol sa za ňou ako zmyslov zbavený, s nožom pod hrdlom si ju chcel odviesť zo sebou. Ako sa tak vzpierala, nôž sa pošmykol a Kataríne srdce prebodol. Srdce, ktoré dovtedy rozdávalo radosť všetkým ľuďom.
Nik nevie ako, no ľudia sa to dozvedeli a starý prievozník Beckovského pána preklial. Odvtedy sa rytier sám túlal krajom, ľudia pred ním brány zatvárali.
Rok a deň po nešťastnej udalosti, keď pán šiel znovu loviť do močarísk, no nikto z jeho družiny sa neodvážil ísť s ním. Sám bol v šere medzi bublajúcim bahnom, lákaný vidinou úlovku ďalej a ďalej do močarísk. Kôň sa pošmykol z chodníka a rytier sa začal do bahna prepadávať. Iba pár volaviek videlo jeho smutný koniec.
Len jeho poľovnícky klobúk vietor odniesol na hladinu jazera. A kade ho vietor preháňal, dostávalo tmavú zelenú farbu. Odvtedy ho ľudia nazývali Zelená voda.