V 13. storočí viedla zníženinou v južnej časti Slanských vrchov cesta, ktorá spájala Košickú kotlinu s Východoslovenskou nížinou. Toto strategické územie vlastnila slanská vetva rodu Abovcov a niekedy v období rokov 1270 - 1280 tu postavila kamenný hrad. Z roku 1281 už existuje písomná zmienka, podľa ktorej pod Slancom (sub castro Zelench) táboril s vojskom kráľ Ladislav IV. a dobýval pevnosť na homole kopca, kde sa so svojimi ľuďmi uzavrel neverný palatín Finta.
Rod Abovcov patril na prelome 13. a 14. k najmocnejším v Uhorsku. Vládli takmer nezávisle od kráľovskej moci, čo vyústilo do ďalšieho konfliktu. Panovník Karol Róbert postupne obmedzoval ich vplyv, čo sa dotklo aj slanskej vetvy Abovcov. V roku 1330 museli vymeniť hradné panstvo za štyri šarišské dediny s Viliamom Drugethom.
Hrad v tomto období pravdepodobne tvorila trojpodlažná hranolová obytná veža obklopená hradbami.
Rodina Drugethovcov zvýšila obytnú vežu o dve poschodia. Stal sa z nej palác s kaplnkou. Dodnes sa zachovalo gotické okno.
Okrem tejto prestavby bola postavená ústredná valcová veža hradu.
Po smrti kráľa Ľudovíta Veľkého nastal boj o trón. Situáciu využil neapolský monarcha Karol Malý,
ktorý sa za pomoci veľmožov z južných stolíc nechal pomazať za uhorského kráľa.
Jednou z odmien bolo darovanie Slanca Ladislavovi Lošoncimu (1385).
Toto vlastníctvo potvrdil v roku 1405 aj nový uhorský kráľ Žigmund Luxemburský.
V polovici 15. storočia pustošili východné Slovensko Jiskrove žoldnierske vojská a po nich bratrícke skupiny. Slanec bol v tomto období natoľko poškodený, že ho vtedajší majiteľ Ladislav Lošonci musel obnoviť. Lošoniovci získali Slanec koncom 14. storočia. V období bojov o uhorský trón im ho daroval uhorský kráľ Karol Malý, ktorý sa stal kráľom za pomoci veľmožov z južných stolíc. V rámci prestavby hrad rozšíril. Nechal postaviť strážnu baštu, ktorá dohliadala na prístupovú cestu vedúcu k dnes už neexistujúcej gotickej bráne hradu. Z tohto obdobia pochádza aj do skaly vysekaná kruhová cisterna, ktorá slúžila na zachytávanie dažďovej vody.
Ako svadobný dar získava Slanec v roku 1590 manželka Žigmunda Forgáča. Po jej smrti potvrdzuje vlastníctvo hradu rodinou Forgáčovcov cisár Rudolf II. donačnou listinou (1601). O štyri roky neskôr (1605) sa prechodne zmocnil Slanca Štefan Bočkaj a v roku 1621 Gabriel Bethlen. Tieto časté boje Slanec značne poškodili. V roku 1644 hrad dobylo a vypálilo vojsko Juraja Rákocziho. Forgáčovci hrad núdzovo opravili ale v roku 1678 Slanec opäť obsadili povstalecké vojská Imricha Thökölyho. Po roku museli ustúpiť prevahe cisárskeho vojska pričom hrad zapálili. Na nariadenie cisára Leopolda I. bol v roku 1679 ohňom poškodený Slanec zbúraný, aby sa opäť nestal útočiskom povstalcov.
Vyše storočie sa hrad Slanec postupne menil na ruiny. Avšak v roku 1815 začal vtedajší majiteľ hradu Jozef Forgáč s rekonštrukciou centrálnej okrúhlej veže, v ktorej zriadil múzeum svojho rodu. Boli tu tri miestnosti vyzdobené umeleckými pamiatkami, obrazmi majiteľov hradu, poľovníckymi trofejami, erbmi a pod. Počas druhej svetovej vojny boli tieto vzácne pamiatky sčasti zničené a sčasti rozkradnuté. Podobný osud stihol aj pomerne rozsiahly klasicistický kaštieľ, ktorý dal v polovici 19. storočia postaviť pod hradným kopcom Žigmund Forgáč.