Pásol raz pastier ovce na Čachtickom hrade. Spoľahol sa na verného pomocníka - psa Dunča, ľahol si na chrbát a začal nebeské barančeky počítať. Zrazu zaspal. Vo sne sa mu zjavila pani v bielom rúchu, v ruke niesla liesku, porastenú odspodu až po vrch imeľom. Pastier vedel, že kto tú paličku nájde, má otvorenú cestu k pokladom, bol to znak nevšedných vedomostí.
Pani riekla: "Poď so mnou do hradu, ukážem ti poklady, o akých si nikdy ani nesníval!"
Pastier sa od ľaku prebudil, zjavenie zmizlo.
Na druhý deň opäť zaspal a pani sa zjavila znova:
"Poď so mnou, už nebudeš musieť nikdy ovce pásť," volala ho.
Pastier mátožne vykročil za ňou. Šibla čarovnou paličkou po skale, tá sa otvorila a spolu vošli do podzemia. A tam na kameni, pred mohutnými okovanými dverami ležal had. Na hlave mal korunku, v ústach držal velikánsky zlatý kľúč.
"Môj sluha ťa dovedie k pokladom," riekla pani, "musíš však od neho prevziať tento kľúč. Ale nie hocijako, iba ústami. Rukami si nesmieš pomáhať."
Zľakol sa pastier a rozbehol sa naspäť.
"Zbabelci nikdy poklady neuvidia!" zvolala biela pani.
Šibla čarovným prútikom a pastier sa ocitol uprostred ovčieho stáda.
Na druhý deň prišla pani v čiernom odetá a riekla pastierovi:
"Neposlúchol si ma, pastier, premeškalsi veľkú príležitosť. Teraz dostane poklad len ten, koho vykolíšu v kolíske zhotovenej z dreva divej čerešne. Tá čerešňa raz vyrastie na pustom Čachtickom hrade," dopovedala a viac sa neukázala.
Darmo pastier pozeral, či nezačína rásť čerešňa napustnúcom hrade, darmo nebeské stádo počítal, aby zaspal, spánok ani zjavenie neprichádzali. Keď sa neskôr pastier oženil, narodil sa mu syn. Raz, keď mu robil kolísku, nečakane si spomenul na bielu paničku, aj na jej slová o čerešni.
No kolíska bola už napoly vystrúhaná, ale z lipového dreva, voňavého ako med. Netrápil sa viac kvôli pokladom, veď v kolíske mu žena kolísala ich najväčší poklad, aký len ľudia môžu mať - ich vlastné dieťa.