Bojnický kastelán

Bojnický zámok

Bojnického kastelána Pakyho nič na svete viac netešilo, ako jeho mešteky plné zlatých a strieborných peniazov, zlatých prsteňov, retiazok, perlových náhrdelníkov a iných pokladov. Jeho najobľúbenejšou činnosťou bolo prehŕňanie sa v tom všetkom. Lež čím ďalej, tým väčšmi sa mu zdalo, že ich je málo a lámal si hlavu, čo by sa kde dalo, aby toho bolo viac. Žene sa zveril, že by ešte aj zo strieborného mesiačika na oblohe najradšej dukáty vykrajoval.

Žena mu však poradila, že poddaní by mu mali aj za svoje zdravie, ktoré získavajú z liečivého prameňa, platiť. Pakymu od takého nápadu len oči zaiskrili. Liečivý prameň dal ohradiť, pri vrátka postavil pät drábov. Kto nezaplatil, nemohol dnu. Kto sa dal doviezť na voze alebo káre, musel zaplatiť aj za miesto pred ohradou. Ľuďom nezostalo iné, len platiť. Časom stačil pri vrátkach len jediný dráb. Pakymu dukátov pribúdalo, väčšmi ako predtým. Preto si u najlepšieho prievidzského truhlára dal urobiť novú truhlicu, z hrubizného tvrdého dreva a ešte aj okovať širokými železnými pásmi. No keď začal do nej ukladať, plnila sa akosi pomaly. Podozrieval aj drába pri prameni, že ho okráda. Vymenil drába, ba každý deň ich striedal. A ešte im neveril. Sám chodil k prameňu a kontroloval peniaze v mešteku, či ich je toľko, koľko pripadá na hlavy v ohrade.

Len žena mu začala vyčítať, že ľahkomyselne necháva takú cennú vec v noci bez dozoru. Veď čože je to pre nich nočný chlad? Vydržia viac ako my, veď aj v zime po snehu chodia vše úplne bosí, ľahko odetí.

Paky nelenil, zbuntošil drábov a hybaj ku prameňu. Pri prameni našiel starca s chlapcom a dievčatkom.

- Ako ste sa opovážili?! - zreve na nich kastelán.

- O koľko si ma už takto okradol?

- Vaša milosť, neokradol som. Dal by som, keby som mal. Aj dám, až vyzdraviem; boh mi je svedkom.

- Viažte ho! A do hladomorne s ním! - hodí kastelán s rukou. - Tam sa aj zadarmo vyliečiš. O týždeň ťa už nebude bolieť.

- Vstávaj! - zreve kapitán drábov na bedára.

- Nemôže, - zastal sa chorého jeden z drábov.

- Nemôže? Bodaj by som i ja tak nemohol!

- Bodaj by si! - vyletí starcovi z úst zaklenutých novým záchvatom bolesti.

A hľa, v tej chvíli sa kapitán zakníše na koni, zapotáca sa, padá a zvíja sa v strašných bolestiach.

Všetci sa ľakajú, len kastelánom lomcuje čoraz väčšia zlosť.

- Tak ešte mi za dobrotu, že málo pýtam, aj bosorovať budeš?! Nie tri dukáty, ale sto ich musíš ustanoviť! Ináč skapeš!

- Ej, nemáš kúska srdca, pán môj, nemáš. Tvrdý kameň nosíš miesto neho. Bodaj sa ti teda tvoje dukáty na kamence premenili! - vyletela z bedárových úst nová kliatba. - A namiesto mňa aby teba naskore hodili do skalnej diery, kde ti zima a bieda údy pokrivia tak ako mne!

Kastelán sa tak preľakol, že na tom kúsku koňa na smrť umoril.

A kapitán zostal pri prameni. Spolu so starcom sedeli pri prameni. Sedeli, ochkali, márneho slovka neprehovorili.

Na zámku kastelán rýchlo odomyká truhly, ruky sa mu trasú.

- Zlato! - zvrieskne natešený. - Moje zlato!

Pohrúži ruky do bohatstva, lež zlato sa medzi rukami na kamience premení.

- Ešte nie je s pánom tak zle, žeby nemohlo byť horšie. Ešte nestratil slobodu a život.

Onedlho prišla do hradu správa, že hrad sa stáva vlastníctvom kniežata Jána Korvína, kráľovho syna, ktorý ponecháva kastelánom Pakyho. Táto dobrá správa Pakyho potešila a uzdravila zo žiaľu nad pominutými dukátmi. Od tých čias sa život poddaných ešte zhoršil, Paky bol neústupný, drábi neúprosní.

Len začal rozmýšľať, ako sa s novým majiteľom hradu podelí. Koľko by mu malo z jeho bohatstva pripadnúť. Až prišiel na to, že vlastne Korvín by nemal mať na bojnické panstvo nijaké právo. Ján Korvín je nezákonným kráľovým synom a po kráľovej smrti bude Pakymu kráľovská komora vďačná za to, že zachránil jej majetok nedotknutý. A tak zisťoval až v samotnom Budíne, ako sa veci majú. A zistil že Korvín má v kráĽovskej rade málo zástancov, čo ho len posmelilo v jeho plánoch.

Krἠzomrel a Korvín v Budíne osamel. Našli sa takí, čo Pakymu hneď odkázali, že je načase aby sa ujal Bojnického panstva.

VeĽmi skoro po týchto udalostiach sa Korvín zjavil v Prievidzi a chystal sa na hrad. Pakyho len utvrdilo, že Korvín musel rýchlo utiecť z Budína.

Akonáhle sa Korvín vybral z hŕstkou Ľudí v brnení z Prievidze do Bojníc, vydal sa mu Paky naproti. Schválne sa neponáhĽal aby ho stretol pri rieke, kde rýchlo zneškodní jeho sprievod. Pri stretnutí zoskočí z koňa, Korvína pozdraví a víta s úsmevom na tvári, a keď sa ten zohne pre klúč od hradu, ktorý mu podáva, udrie ho tažkým hranatým klúčom. Mieril do spánkov, ale zasiahol len plece. V nasledujúcom okamihu mu klúč padá z bezvládnej ruky, do ktorej zaťal meč jedného z Korvínových sprievodcov. Pakyho sprievod si ani nestihol uvedomiť čo sa deje.

A tak sa Paky ocitol v putách a ide do Bojnického zámku peši, kde ho namiesto komnát víta temnica. Odtiaľ sa dostane už len do hladomorne, kde mu chlad a skalná vlhkosť čoskoro skrúcajú údy a psota ho vysúša na kosť a kožu.

Skrátené podľa:
Bojnický kastelán
Ján Domasta, Povesti o hradoch I, Osveta, Martin, 1991