Čachtický hrad

zdravim Vas vsetkych, vecna skoda, ze na slovensku sa tak malo penazi venuje obnove pamiatok a este vacsia skoda, ze nedokazeme predat svoje vlastne a bohate dejiny, o ktorych sa radsej nepise. nespocet hradov a opevneni na nasom uzemi hovoria jasnou recou o tom, ze tu zil narod s vlastnou kulturou, hrdostou a so svojimi dejinami. Dejiny nasho naroda treba chapat v sirsich suvislostiach, ci v ramci velkomoravskej rise ci v ramci rakuska uhorska. Mame jasne miesto na mape europy a netreba sa nechat zastrasit roznymi politickymi tlakmi. Inak ak sem zabludi este Jan Orzsagh a necha na seba mail budem rad....do Amsterdamu idem aj buduci tyzden :-)

Je mi smutno, keď čítam takéto vulgárne vyjadrenia. Nepatria do slovníka vzdelaného človeka, najmä ženy, túžiacej po vzdelaní a poznaní. Aká vlastne bola tá A.B? Dnes to so 100% pravdepodobnosťou nevie nikto. Ľudia skôr uveria zlému ako dobrému. Zlého je dnes na svete opäť akosi veľa. Treba rozširovať dobro, je to ťažšie, ale povznášajúcejšie a osožnejšie pre celú spoločnosť. Dobré slovo človeka bohatého na slovo...

nikdy som tam nebola ale ideme tam zo skolou v septembri a toto mi pomohlo, ta bathoriova bola jaka puca

Veľmi ma potešil kontakt z Amsterdamu a práve od nositeľa takého významného mena ako je Ország. Z histórie pripájam: Michal Országh de Gut - kráľovský pokladník a palatín v rokoch 1458-1484. Na jeho žiadosť oslobodil panovník mestečko Čachtice od platenia daní a tridsiatkov. Venoval pozornosť obranyschopnosti hradu, dbal o jeho zveľadenie. Jeho kaštieľ stál vľavo za súčasným kostolom, na mieste kúrie Drughetovcov. Z kaštieľa je dnes iba kus múra, ktorý naznačuje, že budoba bola poschodová. Jeden z majiteľov Ladislav bol veľkým milovníkom vinohradníctva. Na kamenných rámoch okien a dvier kaštieľa bol vytesaný pnúci sa vinič. Jeden takýto kameň neskôr zamurovali na moste, vedúcom do kostolnej pevnosti. V kostole na hrobke Krištofa O. v sakristii je v súčasnosti obyčajná kamenná tabuľa. Pôvodná, z ružového mramoru je osadená do steny pri hlavnom oltári vpravo. Dominuje na nej postava rytiera a erb rodu,po obvode latinský text. Osadili ju tam na prelome 19. a 20. storočia,lebo chodiaci ju znehodnocovali. Jej text v preklade znie: "Na tomto mieste leží urodzený vznešený zomretý vo veku 32 dňa 19. októbra 1567, pred časom gróf Krištof Orság z Guty, sudca kúrie, poradca chrámu rímskeho, cisára Matiáša člen družiny kráľovského dvora, Novohradu gróf. Krištof prestúpil v r. 1550 na protestanstkú vieru, ľud musel prestúpiť na ich vieru. Čachtice boli 110 rokov evanjelické. Orsághovci dbali na správne vysádzanie poľnohospodárskych plodín, najmä viniča. Naučili Čachtičanov pestovať víno, ktoré sa dovážalo až na cisársky dvor kráľa Mateja (Matyáša) - obľuboval ho pre zvláštny, zemitý bukét. O zakladateľovi rodu Orsághovcov koluje legenda. Spracovala som ju vo svojej autorskej knihe: Anna Černochová: Hviezdny prach (Alfapress Bratislava, 1998) - skrátené: Raz sa kráľ Žigmund vracal z nepokojného Nemecka, prekročil so svojím sprievodom Uhorské hory (Malé Karpaty, pozn. autorky) a zastavil sa v jednej pohraničnej obci, aby si oddýchol. Na ulici sa hrali chlapci na vojakov. Vpreu kráčal udatný vodca s drevenou šabľou, bosý ťapkal v prachu. Za ním husacím krokom pochodovali kamaráti. Vôbec ich nezaujímalo, že neďaleko na koni ide mocný kráľ so svojím sprievodom. Kráľa hra detí zaujala, zastavil koňa a spýtal sa: "Hej, veliteľ, čí ste vy vojaci?" Nato malý veliteľ zastal a bpšiac sa päsťou do hrudníka zvolal: "Sme vojakmi tejto krajiny!" Nato sa kráľ zasmial a pýtal sa ďalej: "A keby som chcel byť vaším kráľom, chceli by ste mi slúžiť?" "Pravdaže by sme chceli," rozhodol vojačik - veliteľ. Odvážne vystupovanie chlapca tak kráľa pobavilo, že zašiel do chalúpky rodičov, vypýtal si ho od nich a vzal so sebou. Malý Michal študoval, učil sa etikete kráľovského dvora. Keď vyrástol, zaradil ho kráľ do svojho vojska. Mal v ňom oddaného bojovníka. Neskôr ho povýšil do šľachtického stavu a dal mu meno Orságh z Gúty. Po smrti Krštofa Orságha sa vrátilo čachtické panstvo do vlastníctva kráľa. Ten ho z vojensko-obranných dôvodov vymenil za hrad Kaniža (v dnešnom Maďarsku) s doplatkom päťdesiattisíc zlatých Uršule Kynižajovej, vdove po Tomášovi Nadašdym, teda svokre preslávenej Alžbety Bátoriovej. Nuž, čítajte a buďte na pôvod svojho mena hrdý. S pozdravom Anna, spisovateľka a publicistka.

Pisem z Amsterdamu a cital som si hlavne historicke udalosti,Dakujem Ti Anna,super vyklad!